Prvá kapitola - Odchod
Čerstvo prebudený Dalsian si v posteli sadol a prstami si pretrel oči. Cez škáry v okenici mu do izby prenikalo svetlo nového dňa. Jar vrcholila a už aj posledným chladným dňom odbila posledná hodina.
"Všetko najlepšie, Dalsian," zaželal v duchu sám sebe. V ten deň dovŕšil osemnásť rokov a od toho, aby sa stal dospelým mágom ho delili už len dva podobné. Smutne si vzdychol. Nebude žiadna oslava s priateľmi. Siahol rukou na stôl, kde stála dohorená sviečka roztopená v podivný kopček vosku. Hrubá stará kniha a malý obrázok nakreslený ceruzkou. Vzal ten výtvor, ktorý stvorila celkom šikovná ruka pouličného umelca. Zahľadel sa naň znovu. Tak ako nespočetne krát predtým.
Díval sa na štyri usmiate chlapčenské tváre. Pozadie vidno nebolo, ale postavy boli živé. Bol tam tmavovlasný Dalsian s prenikavými zelenými očami. S trochu krivým orlím nosom, no inak príjemnou, vtedy ešte detskou tvárou. Vedľa neho stál vysoký Togar so stračím hniezdom na hlave. Mohutnými pažami objímal objímal Dalsiana a svojho brata Aleka. Ten bol podobný bratovi, len vlasy nemal hnedé ale ryšavé vo matke a tvár plnú pieh. A nakoniec tam stál Fahrin. Štíhly, no veľmi húževnatý chlapec. Plavé vlasy mu padali na plecia a obkolesovali takmer neustále zadumanú tvár. Úsmev sa na nej objavil len veľmi zriedka, no toto bola jedna z tých chvíľ.
Dalsian to samozrejme nemohol vyčítať z malého obrázka. Ale omnoho zreteľnejší a farebnejší obraz mal v srdci. Týchto chlapcov po prvý krát stretol, keď mal šesť. Odjakživa, kam mu až pamäť siahala, býval u svojho majstra, Haldasa. Celý život bol učňom mocného mága. Žili v osamotenom dome na okraji lesa. Tri kilometre od najbližšej dediny Grul. Haldas tam chodieval pomerne často, kupovať potrebné veci a predávať svoje liečivé odvary. Dalsian sa veľmi tešil, keď ho bral prvý krát so sebou. Dorazili tam a majster šiel na trh. Dalsianovi nechal dve hodiny voľno.
Vtedy stretol chlapcov prvý krát. Pripojil sa k nim v palicovej bitke a oni ho radi prijali. Fahrin mal zhruba Dalsianov vek. Togar bol o dva a jeho brat Alek o rok starší. Dalsian im sľúbil, že sa ešte uvidia a takmer sa nestihol vrátiť k majstrovi. Od toho dňa sa zlepšil v štúdiu. Z časti pre talent a hlad po vedomostiach. A z časti preto, aby mal školu čo najrýchlejšie za sebou a mohol opäť bežať do dediny.
Ako roky ubiehali, chlapci rástli a stali sa z nich nerozluční priatelia. Ich bezstarostné hry však netrvali navždy. Keď mal Dalsian päťtnásť, začali sa ich rozhovory točiť okolo vážnejších tém. Chlapci tvrdili, že vo svete zúri vojna čarodejníkov. Dalsian nevedel, koľko je na tom pravdy, lebo Grulu sa vojna nijako nedotkla a majster mu o nej nič nepovedal. Preto so záujmom počúval kamarátov.
Onedlho sa stalo neštastie. Fahrinovi, ktorému matka zomrela pri pôrode, sa zabil otec pri práci v lese. Chlapca si vzali k sebe Togarovi a Alekovi rodičia. No na jeho tvári bol úsmev ešte zriedkavejší. A potom prišiel deň, Dalsian mal vtedy šestnásť, keď videl svojich priateľov naposledy.
Tofar z nich najviac túžil stať sa rytierom. Preto sa rozhodol, že vstúpi do rádu Meča a Ruže. Tieto znaky mal rád aj v erbe. Znamenali, že títo asi najlepší, najslávnejší a nejčestnejší bojovníci v zemi bojujú sivou, ale za mier. A Alek nechcel zaostávať, alebo sa rozlúčiť s bratom. Preto sa tiež rozhodol vstúpiť do tohto rádu. Fahrin tvrdil, že keď odídu, už ho tu nič neudrží. On túžil pridať sa k Pohraničiarom. Rytieri v lesklej zbroji boli vycvičení na bojové pole, útok, či obranu mesta. Pohraničiari však mali neraz ťažšiu prácu. Strážili hranice, no to bola iba jedna z ich úloh. Hovorilo sa, že sú to špióni, zlodeji, zabijaci, muži bez svedomia. Ale aj nepochopení a po mágoch najtajomnejší. Boli posielaní na misie, ktoré nemali s čestným bojom muža proti mužovi nič spoločné. Cvičení na rôzne situácie, používali ľsti a podrazy. Ovládali široké spektrum zbraní.
Tak sa stalo, že Dalsian zostal sám. Vzdychol si a opäť položil obrázok ma stolík. Vstal a otvoril okno aj okenice. Slnko ešte stále nebolo nad obzorom.
Vyšiel zo svojej izby. Prešiel druhou izbou, kde boli natlačené rôzne predmety, vďaka ktorým spĺňala funkciu obývačky, kuchyne aj spálne. Prekĺzol cez pootvorené dvere. Majstra Haldasa našiel sedieť na stoličke pred domom. Nechával pred sebou lietať, poskakovať a uhýbať sa malé klbko vlny. S úsmevom sledoval, ako sa ho pokúša chytiť veľká túlavá mačka. Nemala domov a tak k nim občas zavítala. Jeho majster si so zvieratami veľmi rozumel.
"Dobré ráno, Dalsian," pozdravil ho majster.
"Dobré ráno," odzdravil. Mačka víťazoslavne ulovila klbko vlny a chystala sa mu zubami a pazúrmi pomstiť za všetok odpor.
"Mám na srdci dve veci, chlapče," Dalsian len trpezlivo čakal, kým majstrov pokojný hlas bude pokračovať. "Dnes máš osemnásť rokov, čo je u ľudí vek dospelosti. Preto ti chcem dať dar," Postavil sa a zobral palicu opretú o dom, ktorú si Dalsian predtým nevšimol. "Nech činí tvoj krok ľahším a správne povedie každé tvoje kúzlo," podal mu palicu majster. Dojatý si od majstra vzal svoj dar. Zdala sa mu krásna. Bola z tvrdého gaštanového dreva, s mnohými vyrytými runami. Tie sa akoby strácali a znova objavovali podľa uhla, pod akým sa na ne díval. Palica mala presne jeho výšku. Na koncoch bola chránenáešte hustejšími runami. Tu sa kúzlo palice zväčšovalo, aby ju nerozštiepil ani najsilnejší náraz. Nebola rovná, to ani zďaleka. Ale každý malý ohyb a nerovnosť boli v dokonalej súhre s runami. Bolo to úžasné a mocné dielo.
"Ďakujem, majster," dostal napokon zo seba stále ohromený a uchvátený Dalsian.
"Dúfam, že ti pomôže," dodal majster. "A teraz tá druhá vec," začal s povzdychom. "Odchádzame."
Keresa to zarazili: "Kam?" vybuchol. "Prečo? A kedy sa vrátime?"
"Cestujeme do D'antary." To Dalsiana prekvapilo ešte viac. On, ktorý nikdy nebol ďalej ako dvadsať kilometrov od domu, má teraz ísť do Dant'ary? Hlavné mesto kráľovstva Khaleinar a asi najväčšie ľudské mesto je vzdialené najmenej desať dní rýchlej jazdy.
"Volajú ma tam naozaj neodkladné povinnosti a ty tam dokončíš výučbu. A to či sa obaja vrátime sem, nieje vôbec isté." Keres len mlčal a rozmýšľal. Nejako mu do hlavy nepasovala myšlienka, že by mal naraz opustiť celý svoj život.
"Kedy odchádzame?" spýtal sa napokon smutne.
"Dnes poobede."
"Prečo si mi to nepovedal skôr?" Dalsian bol stále v šoku.
"Sám som to do dnes nevedel. Vedel som, že to príde, ale vôbec som netušil kedy." Dalsian poznal niektoré spôsoby, ktorými jeho majster komunikuje s inými mágmi. Vedel, že najradšej má malé jazierko s čírou vodou. Preto sa ho nepýtal, ako to tak náhle zistil.
Keď majster videl, že sa ho už nič nechce opýtať, povedal: "Choď sa zbaliť chlapče."
Už skoro odišiel, no ešte sa zvrtol a spýtal sa: "Takže to znamená, že už nebudeš mojím majstrom?"
Haldas sa naň trocha smutne pousmial: "Nie, už nie. Ale vždy, keď bude vládať, budem tvojim radcom a priateľom."
"Dobre vieš, že si vždy bol viac." Dalsian k nemu pristúpil a objal ho: "Bol si mi otcom." Ani starnúci čarodej už nedokázal skrývať svoje city. Objal Dalsiana. Po lícach mu stiekli dve slzy a jeho tvár zrazu vyzerala o desať rokov staršia, skutočnejšia.
Dalsian sa po chvíli otočil a mlčky šiel splniť majstrov príkaz. No ten tam ešte smutne stál. Dojatý z toho, čo počul a preto ešte viac nešťastný. Čoskoro svojho učna opustí navždy.
Dalsian už mal zbalené a majster prestrel na ich posledný tunajší obed.
"Kto nám požičia kone na takú dlhú cestu?" prerušil ticho Dalsian. To na majstrovej tvári vyčarilo úsmev.
"A kto vravel, že pôjdeme na koňoch?" teraz sa už naozaj smial. "Dalsian! My poletíme!" Tak to už bolo aj na čarodejníckeho učna priveľa. Už sa nechcel nič pýtať, lebo sa bál, že sa mu z toľkého prekvapenia niečo stane. "To našu cestu, prirodzene, dosť urýchli." Hovoril majster akoby sám pre seba s ústami plnými ovocného šalátu. "Takže namiesto zbytočných desiatich alebo dvanástich dní poletíme najviac dva. Teda pozajtra poobede by sme mali byť v meste. Ale teraz vstávaj, bol by som nerád, keby náš odvoz musel na nás čakať."