Druhá kapitola - Let

Obliekli si cestovné plášte, najlepšie topánky. Majster mu odporučil pod plášť aj hrubý vlnený sveter, v ktorom mu bolo až nepríjemne teplo. Na chrbát vyhodili ťažké batohy, naplnené všetkými potrebnými vecami ako bolo oblečenie, knihy, zošity, brká a rôzne rastliny, artefakty či elixíry. Do ruky si každý vzal palicu. A majster učňovi daroval aj jednu zo svojich dlhých dýk s dračou rukoväťou s pošvou na opasku čiernom ako uhoľ. Koniec koncov, Dalsian mal toho toľko, že si bol istý, že s tým nedokáže kráčať dlhšie ako hodinu. Našťastie to ani nebolo potrebné.

Posledný krát zabudhol dvere a venoval svojmu domovu posledné pohľady. Nato ho zahalil les jeho detstva. Tou časťou nikdy neviedol žiadny chodník, ale ani po tme by sa tam nestratil. Tak veľa krát tade šiel. Vyšli na slnkom zaliatu Srnčiu lúku. Toľko krát sa na nej učil, cvičil meditoval, ba dokonca spal, až si naň dokonca aj lesná zver zvykla. Na niektorých stromoch boli ešte doteraz poznať jeho prvé pokusy o zvádnutie ohnivých, či iných kúziel. Ale teraz tu nebolo ani nohy. Aj s majstrom si sadli na Dalsianov kameň ako ho dávno pomenovali a čakali. 

Dalsian nikdy nevidel žiadnu inú okrem ľudskej rasy. Až na pár zakrpatených goblinov, ktorí sa snažili predať svoje vraj kúzelné predmety na trhoch v Grule. Okrem nich žiadne čarovné, démonické, alementálne či nejaké iné zvláštne zvieratý a bytosti o ktorých sa učil. Preto sa nemohol dočkať tvora, ktorý dokáže vo vzduchu uniesť človeka. Mohol to byť drak, uvažoval. Veľký orol, či dokonca pegas. Ale vždy v tom bol háčik. Buď ho ľudia nedokázali chytiť a ovládať, alebo bol taký vzácny, že by ním niekto len ťažko mrhal na cestu do mesta. No to, čo o chvíľu uvidel, ho prekvapilo, pretože v skutočnosť nebol až tak ďaleko od pravdy.

Najprv začul vzdialený zvuk krídel, ktorý sa postupne približoval. Čoskoro, zponad stromov, sa ukázal ich odvoz. Boli to dva nádherné hipogryfy.  Tvory s prednou polovicou tela orla a zadnou polovicou koňa. Orlia polovica bola omnoho väčšie ako u normálneho vtáka a patrili k nej predné končatiny, ktoré mali na konci operených nôh mohutné drápy. Obe časti boli dokonalo zladené. Jeden mal perie aj srsť gaštanovo hnedé a druhý sivé až sivostrieborné. Z obrovských zobákov čo by Dalsianovi odhryzli celú ruku sa ozal prenikavý škrek až mu zaľahlo v ušiach. Nato sa zvrtli a v elegantnej vývrtke zostúpali na zem. Na nevyslovenú otázku, či ich niekto riadi, dostal odpoveď o pár sekúnd.

Na striebornom hipogryfovi sedela postava patriaca k najstaršej hovoriacej rase opradenej legendami, elf. Trocha vyšší než človek, na pohľad štíhlej a elegantnej postavy. V pažiach hociktorého elfa sa skrývala sila, akú dosiahlo len pramálo najsilnejších ľudí. Pokožka trochu bledšia a sivastá. Tvár s okúzĺujúcimi rysmi. Vyššie položené lícne kosti elfom dodávali výraz dravca. Mali špicaté uši, o polovicu dlhšie ako ľudské.

Elf mal na sebe cestovný plášť ušitý s dokonalou presnosťou a účelnosťou. Ten zahaľoval takmer celé telo a dušu, na ktoré vek nevplýval. Sedel na koni, no ruky mal zaborené do peria. Keď tvory pristáli, vietor mu nadvihol plášť. Odhalil nohavice a tuniku, cez ktorú mal opásaný kožený opasok. Na ňom visel schovaný štíhly meč hodný šľachtica. Na sedle mal aj kratší odopnutý luk a zakrytý tulec s šípmi pre každý prípad.

S ľahkosťou zoskočil z hipogryfa, očividne rád, že si môže natiahnuť nohy. "Zdravím ťa, starý priateľu!" s úsmevom natiahol ruku k majstrovi. Ten ju vďačne prijal.

"Aj ja teba, vznešený Angoras." odvetil.

Potom sa elf obrátil k Dalsianovi. "Je mi cťou spoznať učňa starého Haldesa. Moje meno je Angoras Tulák."

"Aj pre mňa je to česť. Som Dalsian." tiež prijal elforu ruku.

"Mali by sme vyraziť." pripomenul im Angoras.

Svoje batohy pripevnili za elfa k sedlu. Ako sa ukázalo, hnedý hipogryf mal sedlo pre dvoch. Keres si sadol za majstra, ktorý očividne to zviera riadiť vedel.

"Poriadne sa drž!" Zakričal naňho, keď krídla začali víriť vzduch. Mohutné telo, čo len chrbtom siahalo človeku po hlavu sa zdvihlo. Dalsian prvýkrát v živote letel. Prvých pár minút ho trocha neposlúchal žalúdok, no keď sa let vyrovnal, prestalo to. Hipogryfy boli ťažko naložené, preto neleteli plnou rýchlosťou. Ale aj tak sa pod nimi les mihal ako voda v rieke. Mierili na severozápad.

Až keď im slnko svietilo priamo do očí, les jeho rodnej krajiny končil. Zosadli a napriek radosti z lietania to Dalsiana potešilo ešte viac. Celé telo mal stuhnuté ani kus dreva a nohy ho ledva držali. Oba hipogryfy leteli do lesa, uloviť si niečo pod zub. Traja spoločníci si sadli k ohňu, kde sa najedli zo svojich zásob. Keď dojedli, majster sa otočil k svojmu učňovi.

"Dalsian, počul si niekedy o vojne čarodejníkov?" Tá otázka ho zaskočila. No povedal pravdu.

"Asi pred tromi rokmi o nej chalani začali rozprávať. Ale neviem nič konkrétne."

Majster prikývol. "Vojna čarodejníkov, ako správne vravíš, sa začala pred viac ako tromi rokmi. Bol to konflikt medzi nami, mágmi a černokňažníkmi. Ako vieš, černokňažníci sú čarodejníci, ktorí vo svojom umení hojne používajú temnú stranu. Teda démonické sily. Ja som sa vojny nezúčastnil, pretože som tušil, že nikomu neprinesie nič dobré. A mal som pravdu. Tieto dva čarodejnícke rády začali vojnu preto, lebo chceli zistiž, kto je silnejší a vyhladiť konkurenciu. A tiež kvôli hlbokej a dávnej nenávisti voči mágii toho druhého. Ale teraz trochu odbočím

Podľa starých elfských legiend sa stalo toto. Dávno, keď ešte bola zem mladá, panovali na nej dvaja titáni. Anzúl a Ghorod. Anzúl bol pánom svetla, života a nádeje, zatiaľ čo Ghorod temna, zúfalstva a smrti. Bojovali proti sebe, no boli rovnako mocní a vo svete panovala rovnováha. Do sveta prišli prví elfovia a moc titánov pomaly klesala. Aj napriek tomu ma Ghorod s uveznenou elfskou ženou troch synov. Dvoch zabil Anzúl a boli im odňaté mená. Tretí, Kroga, prežil. Anzúl mal tiež syna, Lekesama.

Ako prvých elfov pribúdalo, vplyv titánov a polotitánov klesal. Nakoniec zaspali hlbokým spánkom a stratili sa zo sveta. A teraz späť k čarodejníkom.

Takže začala vojna. Pustošili krajiny a zabíjali nevinných ľudí, ktorí sa nešťastne dostali do dosahu ich kúziel. Vojna sa vôbec nechýlila ku koncu. Černokňažníci sa rozhodli urobiť riskantný krok. Keby im vyšiel, dostali by mágov na kolená. Rozhodli sa z večného spánku zobudiť Durgu. Služobníka samotného Kroga. No za svoju trúfalosť boli potrestaní. Kúzlo sa im podarilo vytvoriť a fungovalo. Prebudili Durgu. No to bol tak koniec ich ovládania toho kúzla. Ono pokačovalo. Do nášho sveta vpustili polodémonickú a polohumanoidnú rasu, Sargov. Durga bol tiež sarg, bol im kráľom. No tým to nekončilo. Vpustili ešte mnoho väčších a menších stvorení. No to najhoršie bolo, že sem prenikol aj polotitán Kroga. Vojna zaraz skončila. Pretože všetky rasy, aj všetci čarodejníci mali naraz spoločného nepriateľa.

Aj keď nová vojna trvá už pol roka, nezaznamenali sme žiaden úspech. Kargova moc rastie, Horskí na severe museli opustiť svoje domovy. A taktiež mnohé dediny severanov, ľudí, boli zničené. Naprieč celou Lantanskou užinou bola postavená stena s nepretržitými strážami tých najskúsenejších bojovníkov. Celý svet na sever od nej je v područí temna a len málo odvážlivcov sa odtiaľ za posledné týždne vrátilo.

Preto ideme do Dant'ary. Najmocnejší mágovia a černokňažníci boli vybraní na misiu, ktorá má priniesť Krogarovu smrť." Keres niekoľko minút sedel a premýšľal o všetkom, čo práve počul.

"Ako to chcete dokázať?" vyriekol napokom.

"To je tajné chlapče."

"Ale vedz, že vtom nebudú sami." vložil sa do rozhovoru elf. "Pridajú sa k nim aj elfskí čarodeji a pár trpaslíkov. A budú mať tiež ohromný bojový sprievod."

"Dúfam, že sa to podarí." povedal Dalsian.

"Aj ja. Ale teraz už treba ísť spať, zajtra nás čaká dlhý let." ukončil to majster a mal pravdu.

Ďalší deň vstali s východom slnka. Leteli krajom, kde sa začínali dvíhať kopce. Míňalil dediny umiestnené ďaleko od seba, ktoré spájala len cesta a kde tu nejaké malé políčko. Asi po hodine dorazili ku horám, ktorých vrcholky sa dvíhali vysoko nad ich hlavy a strácali sa až v oblakoch. Boli to Halmiho hory. Pri nich museli zmeniť smer viac na západ. Takmer celý deň ich obchádzali. Až ku večeru začali trocha klesať a objavili priesmyk, ktorým sa dostali na druhú stranu horského pásu.

"Lantanská úžina," začal majster hovoriť "je niečo podobné ako Hulmiho hory. Je asi dvakrát taká široká. A jej hory sú ešte o niečo vyššie. Je to súvislý horský masív tiahnuci sa od pevniny k pevnine. V najhrubších miestach je široký len nejakých päťdesiat kilometrov, v najužších len päť. Na južnej strane je do priesmykov vbudovaná ochranná stena, vo dne v noci strážená. Avšak pokiaľ neudrieme čo najskôr, aj tá môže byť na zadržanie nepriateľa slabá."

Zosadli do malej rokliny a uložili sa na noc. Ďalší deň sa krajina začala meniť. Pribúdalo usadlostí a neskôr aj čoraz väčších dedín. Lesov bolo menej. Vrchy sa zmenšovali až z nich zostali len akési pahorky.

Čoskoro zbadali veľkú rieky. Pravenila vo východných Hulmiho horách a cestou nabrala veľa prítokov. Sledovali jej pokojne tečúcu hladinu na západ. Tá ich privedie k mestu. A skutočne.