Logar

Bola to krásna bezoblačná noc. Hviezdy nemo svietili a zdali sa tak zúfalo vzdialené ako koniec našej vojny. Kraľoval im kosák mesiaca. Vedľa mňa sedelo v kruhu desať mužov. Ich tváre boli poznačené mnohými bitkami a najnovšie im nimi prechádzala najhoršia zbraň, strach. Strach z nasledujúcej bitky, pretože vedeli, že ich nepriateľ je naozaj mocný. A ja som vedel, že moja tvár nevyzerá lepšie.

Všade ako nočné prízraky bleskovo skákali tiene, ktoré vytváral dohorievajúci ohník. Ten už svietil veľmi slabo, no ja som už tretí deň dokola čítal list od svojej milej Sofie. Písala, ako veľmi ma ľúbi a že chce aby sme už boli zase spolu. No na konci stála ta najkrajšia správa, akú som kedy dostal. Písala, že je tehotná. A ja som sedel na okraji vojenského tábora obrovské míle od nej.

Okrem mňa tam bolo asi sto mužov. Každý so svojou obľúbenou zbraňou. Mečom, sekerou či kopijou. No len málo, zopár z nich, medzi nimi aj ja, malo krásne luky zo stromu Tirha. Boli zdobené krajšie ako kráľova prilbica a zlomiť ich nedokázal takmer žiaden muž. Mali ich len muži z môjho kraja, ktorí málokedy minuli svoj cieľ. Na druhý deň nás čakala bitka, preto som sa šiel do stanu vyspať. Zobudil ma muž, ktorý bežal cez tábor a kričal. Nakoniec vstúpil do môjho stanu a zakričal: „Vstávaj Logar! Nepriateľ je za dverami a tvoji muži sa už chystajú do bitky!“ Obliekol som si teda svoje otlčené brnenie, vzal luk a meč. Naše vojsko bolo špeciálne. V čepeliach sme mali novú zliatinu z ocele a striebra, ktoré sa chladili trochou skutočných sĺz. Pretože len takéto zbrane mohli našim nepriateľom ublížiť.

 Vyšiel som von. Bol naozaj nádherný deň. Do očí mi udrelo slnko, ktoré akoby sa vysmievalo nášmu nešťastiu. Keď sa zoradili všetci muži k pochodu, bolo už vysoko a približovalo sa k bodu poludnia. Potom sme vyrazili. Ja na čele mojej skupinky, ktorú tvorili práve tí desiati pri ohni. Do pol hodiny sme dorazili k bojovému poľu. Nebolo ním nič iné, len prašné pole medzi obrovskými temnými horami a našou zelenou krajinou. Náš generál vystúpil a čosi kričal smerom k horám. Nepočúval som. Všetko okolo akoby bol len vzduch. Dokonca aj čas. Jediné čo som chcel, bolo, aby sa to už konečne skončilo. No vtedy sa z tieňa hôr vynorili naši nepriatelia. Na prvý pohľad vyzerali ako ľudia. Ich pokožka však bola bledšia a oči krvavo červené. Aj keď cerili zuby, ich tváre a postavy boli až neprirodzené krásne. Boli to upíri.

Bežalo proti nám asi tridsať upírov bez akejkoľvek zbrane. Aj my sme sa rozbehli s bojovým výkrikom. V polovici cesty som vytiahol luk a začal strieľať. Môj šíp letel priamo na jedného upíra. Ten sa len zasmial a nechal, nech ho trafí, pretože myslel, že sa od neho s ľahkosťou odrazí. Urobil však chybu. Lebo netušil, že hrot obsahuje aj striebro a slzy. Preto mu prerazil nielen kabát, ale zapichol sa mu priamo do srdca. Úsmev vystriedal prekvapený výraz a o chvíľu sa jeho telo rozsypalo ako z piesku. Strelil som ešte raz a zabil ďalšieho upíra. Dokopy sme šípmi skolili desať upírov a z nás nezahynul jediný. No potom prišlo na priamy boj a karta sa obrátila. Naši padali veľmi rýchlo, lebo upíri mali neuveriteľnú silu a rýchlosť. Mne sa podarilo mečom zabiť iba jedného a to tiež len zozadu. Nato ma ktorýsi z našich vojakov čímsi ovalil po hlave a ja som odpadol na zem.

Keď som sa zobudil, vládlo všade navôkol ticho. Poobzeral som sa okolo. Bol to strašný pohľad. Už to viac nebolo prašné pole, ale more krvi. Všade vôkol mňa ležali mŕtvi vojaci. Popadali ako suché lístie vo vetre. Nevedel som, či tí, ktorých som videl, sú mŕtvi. Ale bolo mi jasné, že krvácajú. Zvyšní upíri ako prízraky prechádzali od jedného k druhému a tú krv pili. Pili ju s chuťou väčšou než nešťastný pije víno aby zabudol. Nemohol som nič robiť. Len ticho ležať a čakať. A tie minúty sa mi zdali dlhšie ako hodiny. To preto, lebo som vedel, čo ma čaká. Smrť. Ale tá stále neprichádzala. Napokon sa jeden upír predsa len dostal ku mne. Mal som zavreté oči a snažil som sa nehýbať. Vedel som, že tam je. Že kľačí a dychtivo na mňa hľadí. Ale trvalo to nejako dlho. Otvoril som oči. Bol tam. No nechystal sa ma zabiť. Iba na mňa hľadel pohľadom chladnejším ako severský ľad.

Neviem, prečo to spravil. Keď ale prišiel, jeho veliteľ, odvrátil odo mňa pohľad a len mlčky prikývol. Upír sa nahol nado mňa. Jeho pohľad si budem pamätať do smrti. Nechutná zmes fanatizmu a hladu. Otvoril ústa a vyceril krvavé tesáky. Potom sa mi prudko vrhol na krk a zahryzol. V tom prišla bolesť. Väčšia ako od šípu do brucha, väčšia ako od meča v ramene. A väčšia ako keď vám zomrie najbližší.

Necítil som nič okrem nového ohňa v krku. Až pridobre som mohol sledovať, že sa mi ako láva rozlieva do celého tela. Keď oheň dosiahol špičky mojich nôh, roztriasol som sa. Vôbec som sa nemohol pohnúť a pritom so mnou stále metalo. Šalel som. Chcel som omdlieť, chcel som odpadnúť. Chcel som zomrieť! Neviem ako dlho to trvalo, ale pre mňa to boli roky. Nakoniec sa upír predsa len odtiahol. Pocítil som uvoľnenie akoby sa žeravé reťaze konečne rozväzovali. Aj keď bolesť neustala, cítil som sa voľný. Konečne moja duša mohla opustiť telo. Aspoň som myslel, že sa to deje. Nevedel som, čo robím a kde som. Ale nechcel som, aby sa to skončilo.

To, že som iba spal, som zistil až vtedy, keď som sa zobudil. Ležal som na obrovskej vyrezávanej posteli, nad ktorou viseli tmavé závesy. Vo veľkej kamennej izbe jediné svetlo prichádzalo zo strieborného svietnika s podobou nejakého démona. Na oknách boli stiahnuté ťažké tmavé závesy. Až na posteľ, veľkú skriňu a stôl, na ktorom bol svietnik bola izba prázdna. O chvíľu dverami vošla postava. Keď sa elegantným krokom priblížila až ku mne, zbadal som, že je to veliteľ upírov. Necítil som žiaden strach, iba zlosť. Pretože som si bol istý, že keby na mňa zaútočil, umriem. Ale on vôbec nechcel zaútočiť.

Otočil sa ku mne chrbtom a sadol si na posteľ. Lakťami sa oprel o kolená. Po chvíli sa mu z úst ako dokonalo čistá riečka vinuli slová. „Volám sa Alexander. Tento krásny dom kedysi patril mojim rodičom. Ale ... umreli. Je tomu už skoro päťsto rokov. No ja som stále tu. Verím tomu, že si si všimol čo som. Áno, som upír. A mám pre teba jednu správu. Staneš sa ním aj ty.“ Vedel som, že uhryznutím sa môžem stať upírom. Bol to však hrozný šok. Nechcel som to prijať. Ako sa môžem stať niečím, čo som túžil vyvraždiť? Chcel som vstať, odísť, bežať. No keď som sa o to pokúsil, bolesť sa vrátila. V mukách som sa zvalil do postele a metal sa, až kým bolesť neutíchla. Alexander potichu počkal, kým prestanem. „Ber to z tej dobrej stránky. Staneš sa nesmrteľným, oveľa silnejší a rýchlejší ako predtým. A uvidíš túto hlúpu vojnu z druhej stránky. Nechám ťa usporiadať si myšlienky v hlave. Najprv však vypi toto, uľaví sa ti.“ Do krku mi vylial tekutinu z malej sklenenej fľaštičky. Studenú a bez chuti. Zrazu akoby na mňa ľahol ťažký hmlový závoj. A kým zavrel, padol som na vankúš ako mŕtvy.

Keď som sa opäť zobudil, sedel pri mne bledý muž s vyvalenými očami. „Ako...ako dlho som spal?“ spýtal som sa. „Dva dni.“  Chvíľu som skúmal svoje pocity. Nejako som nevedel identifikovať zvláštne nutkanie, čo mi vychádzalo z brucha a šírilo sa do celého tela. „Som...“ nevedel som to pomenovať. „Hladný?“ „Asi áno.“ neisto som odpovedal. Zrazu muž vytiahol krásne prepečené kuracie stehno a podal mi ho. Chcel som sa doň s chuťou zahryznúť. Ale bolo to, akoby som jedol mokrú hlinu. A po chvíľke som sa začal dusiť. Vypľul som to. „Čo to je?“ „Skús radšej toto.“  Muž mi podal koženú fľašku. Napil som sa. Netušil som, čo vo fľaši je. No v živote som nepil nič chutnejšie a bolo to presne to, čo zahnalo nový pocit nedostatku. Vyprázdnil som celú fľašu. Obrátil som ju, aby mi neunikla ani posledná kvapka. A práve tá posledná kvapka mi spadla na druhú ruku. Zdvihol som ju k očiam. Bola tmavo červená. „Čo je to?“ Pomaly som sa opýtal. Muž si slastne olízal zuby a pery roztiahol do šialeného úsmevu. „Ľudská krv!“

Chcelo sa mi zvracať. Ale môjmu telu sa tá krv páčila natoľko, že ju nechcelo vydať späť. Z toho mi bolo ešte horšie. „To znamená... .“ Muž prikývol a pokračoval za mňa. „Áno, znamená to, že si úspešne dokončil premenu na upíra. Čo je veľmi dobrá správa. Lebo ako človek by si dlho v tomto dome neprežil.“ Zmohol som sa len na slabý ston. Upadal som do akejsi letargie a už mi bolo jedno, čo so mnou bude. „Musíš ísť, si očakávaný.“ Muž mi pomohol vstať z postele a navliekol mi dlhý čierny kabát.

Vyšli sme z izby. Na konci chodby sme schodiskom zišli dve poschodia. Dostali sme sa do ďalšej, dlhšej chodby. Bola veľmi tmavá, ale nevadilo mi to. Na konci boli drevené dvere. „Tam musíš sám.“ Tak som vošiel. Vnútri za stolom sedel Alexander. Na stole mal pohár s červenou tekutinou. Tušil som, čo to je. „Zdravím ťa. Posaď sa u mňa.“ Ukázal na kreslo oproti sebe. „Ešte stále nepoznám tvoje meno“. Využil som ponuku na kreslo a povedal som. „Logar.“ „Áno. Veľmi ma teší, Logar. Chápem tvoje pocity. Ale vedz, že sme rovnako živé bytosti a máme právo žiť. A práve kvôli tomu je celá táto vojna. Chceme žiť. Predtým, keď sme boli pre ľudí len legendou, sa obidvom rasám žilo lepšie a bolo menej strát na životoch. Takže cieľom ľudí je vyvraždiť upírov. Ale naším cieľom je obnoviť staré poriadky, tak trochu nevedomosť, hlavne však rovnováhu. Bojuj teda na našej strane a získaj večnú slávu a život, alebo zhyň. Zajtra nastupuješ na prvú úlohu.“

Napil sa z pohára. Vtedy sa vo mne čosi vzbúrilo. Chcel som mu pohár vziať a vypiť ho sám. Ale Alexander bol rýchlejší. Uhol sa a jeho nadprirodzene tvrdý úder skončil v mojom boku. „Až zajtra.“ Posmieval sa mi.

Vrátil som sa do svojej izby. Zaspával som s pocitom, že sa mením na niečo odporné a nedokážem tomu zabrániť. A bola tu ešte moja láska. Zobudil som sa na hlasné kričanie. To ten muž zo včera budil všetkých v dome. Nakoniec vbehol ku mne a oznámil mi, že mám ísť pred dom. Samozrejme som nevedel, ako sa von dostanem, preto som za ním musel rýchlo bežať.

Pod vychádzajúcim mesiacom sa zoradilo asi tridsať ďalších upírov. Zrazu sme sa rozbehli. Nemohol som odbočiť ani zastať, lebo Alexander bežal za mnou. Ten beh akoby ma prebral. Bolo krásne utekať a nemyslieť na nič iné. Cítil som sa konečne znovu voľný ako vták na oblohe. Nanešťastie však nič netrvá večne. Prebehli sme les. Tam sa okolo nás prirýchlo mihali stromy. A s ľahkosťou laní sme preskočili niekoľko potokov a priekop. Aj keď zmizli posledné stromy, stále som nebol unavený. Ďalej sme bežali obrovskými lúkami. Tam sa nám snažili skryť všetky zajace a myši. Keby sme boli na love, nemali by šancu. Ale my sme len bežali.

O pár minút som s hrôzou zistil, že ten kraj poznám. V striebornom svite sa objavovali známe stromy, polia a rieka. A vtom to prišlo. Zastali sme na kopci. Pod ním sa trblietalo pár okien, v ktorých boli ešte zapálené sviečky. Až priveľmi som mal to malé mesto rád. Alexander vystúpil tvárou stále k mestu. Mlčky zdvihol pravú ruku vysoko nad hlavu. Prudko ju predpažil. Útok sa začal. Rozbehli sme sa. Neviem, prečo som bežal aj ja, ale páčilo sa mi to. Možno ma poháňala túžba po krvi. Alebo sa vo mne objavila nová radosť z lovu. Nemyslel som na nič, len na tú tmavú fľašu a pohár na Alexandrovom stole.

Dobehli sme k prvému domu. To už sme boli rozdelení na viaceré skupiny. Moc som ostatných nevnímal. Vchodové dvere odleteli ako z papiera. Márny bol zúfalý výkrik z úst, ktoré už pre mňa nič neznamenali. Ostatní mi dovolili aby som sa napil prvý. Bol to znova ten pocit. Napĺňal úplne všetko, čo som potreboval. Teplá krv sa pomaly rozlievala mojím telom a dodávala mi novú silu. A tak to šlo ďalej.

Nie vždy sa mi ušlo krvi, ale akurát ma to povzbudilo. Asi po desiatich domoch zaznel poplach. Na námestie sa zbehlo asi stopäťdesiat vystrašených ľudí s mečmi. Nemali šancu. O dvadsať minút z nich nestál žiaden. Aj keď päť našich zabili, mesto už viac nebolo v ich rukách. A ja som bol stále smädný po krvi. Rabovanie pokračovalo a ja som už vôbec nemyslel na svoj ľudský pôvod. Bol som ako omámený. Tešil som sa z utrpenia, ktoré som aj ja šíril okolo seba.

Sám som vbehol do jedného domu. Neuvedomoval som si, že som doň vchádzal už veľa krát. Hľadal som nejakú obeť. V kúte poslednej izby sedela žena. Bolo mi jedno, kto to je. Vnímal som len jej neodolateľný krk, na ktorý som sa vzápätí vrhol. Žena už skoro nedýchala. Ale ešte v poslednom výdychu dokázala šepnúť. „Logar.“ Zarazil som sa. Pozrel som jej do tváre. Oblial ma studený pot a bláznivo som vykríkol. „SOFIA!“  Ona však ležala mŕtva pod mojimi rukami. A mne po ústach stekala jej krv. Zatackal som sa dozadu a zvalil všetky stoličky a stôl. Zbadal som, že Sofia mala v ruke meč. Sám som jej ho dal. Bol zo striebra a sĺz ukutý. A vtedy sa mi otvorili oči. Vlastnými rukami som zavraždil desiatky priateľov a ženu, ktorú som chcel kedysi požiadať o ruku.

V jedinej sekunde pre mňa život stratil zmysel. Nevinil som za svoje utrpenie upírov, pretože som zistil, že Alexander mal úplnú pravdu. Sám som neovládol svoje túžby. A stratil som všetko. Nevidel som viac svetlo slnka ani mesiaca. Necítil som vôňu kvetov. V srdci som už necítil lásku. Len nenávisť. Nenávidel som samého seba.

Jemne som Sofii vzal meč z ruky. Uvedomil som si, že sa nepokúšala zachrániť si život len preto, že som sa objavil ja. Verila mi. Duša mi horela.

 S mečom v ruke som vybehol z domu. Bežal som skrz mesto. Upíri na mňa nechápavo pozerali. Zastal som až na kopci, odkiaľ sme útok začali.

Teraz sedím na kolenách.

Z očí mi tečie viac sĺz ako kvapiek pri daždi.

V rukách otáčam meč a mierim ho na seba.

„Prečo?!“ kričím s pohľadom na mesiac.

Vrážam si meč do brucha.

Dusím sa od krvi v ústach.

Ale už necítim nič.